Je 23:05, v pozadí mi hrá Eminem Not afraid a ja píšem úvahu o človeku.
Dnes som prežil krásny deň. Deň plný zábavy a smiechu, ale aj vážnosti. Boli sme s kamarátmi na hroboch a potom sme zostali ešte spolu vonku. Smiali sme sa, robili haluze a tak…
Až teraz som si uvedomil, keď sedím v izbe sám a nevidím nikoho, len seba, aká je vzácna chvíľa s priateľmi. Akú má nevyčísliteľnú hodnotu. Vidieť aj miliónkrát človeka. Nesedieť a nečumieť na monitor. Vážne nám ho on nahrádza? Facebook, skype hovory, znelka či smajlík. Vyjadrujú nemé emócie… Vedia nám nahradiť partiu smejúcich sa priateľov, ktorí sa len tak prechádzajú po vonku?
Keď som vyprevadil všetkých kamarátov, išiel som sám z kopca domov. Nikde nikoho. Živej duše som nestretol za tých 15 minút kráčania. Ani len ľudská tvár spoza čelného skla na aute. Doma zapnem počítač- okolo 60 ľudí na chate…
Každý deň stretnúť človeka, obráteného tvárou do diaľky…
Kostra tým nemyslel koment, like, ani najlepšiu profilovku, či premakaný status. Myslel tým stretnúť aspoň jedného človeka – či už je mrzutý, veselý, vtipný – ale stretnúť ho. Stretnúť sa s ním. Mať pocit – nie som tu sám. Lebo- deň, v ktorom nestretneš ho, stratený je. Povedzme si, koľko takých dní už bolo a čím ďalej – tým ich je viac.
Jedno, či neprijímaš návštevy, jedno či ležíš chorý… človeka stretnúť každodenne. Aj keď nemáme až tak „v láske“ školu, ona nám sprostredkúva stretávať sa, vidieť sa, rozprávať sa, premýšľať o sebe, pozdraviť sa.
Ján Kostra zomrel v roku 1975 a toto dielo napísal v roku 1964. …ak toto stratíš, na púšť sa zmenia ulice zaľudnené. A čo by napísal teraz? Čo by napísal? Ani sa nečudujem, že niektorí ľudia sa boja roku 2012.
Každý deň stretnúť človeka, človeka stretnúť každodenne!
Baví ťa ešte statusovať a komentovať, či lajkovať, sedieť za kompom? Nevybehneš radšej von? Hlboko sa nadýchnuť, otvoriť oči a – priateľov vidieť…
Každodenne!
ŠÍPKAR 