PRÓZA

Alkohol, drogy a cigarety – (ne)priatelia dnešných ľudí

Fajčenie? Nie! Mám rada svoje pľúca!

Alkohol? Nie! Mám rada svoju pečeň!

Drogy? Nie! Mám rada svoj život!

Myslíte si, že týmito troma riadkami sa riadi väčšina z nás? NIE! Ale prečo? Prečo sú ľudia závislí? Kvôli zlým partiám? Kvôli tomu, aby zapadali medzi iných?  Znova je odpoveď NIE! Je to len kvôli sebe a nikomu inému. Povedia si – veď vyskúšam, raz mi to nič neurobí. Ale prestať s tým, to už také ľahké nie je. Stávajú sa závislejšími a závislejšími. Začínajú kradnúť, vyhrážať sa, dokonca dokážu aj zabiť. A to všetko len preto, lebo nemajú to, po čom tak túžia a nedokážu bez toho prežiť. Urobia všetko, len aby sa k nejakej droge dopracovali. A to je na tom to najhoršie. Oni neubližujú len sebe, ale i nevinným, dobrým ľuďom. Myslím si, že keby drogy neboli zakázané, neboli by až také žiadané. Alebo, možno aj áno… Neviem, neviem, či to ľudia robia naschvál, alebo len chcú byť „machri“. Ale je to ich život. Nech ho žijú, ako sa im to páči. Rozumní ľudia si ho zariadia ináč. Len ma naozaj mrzí, že niekedy si to odpykajú aj normálni, ktorí nikomu nikdy neublížili!

A na otázku Prečo sa alkohol, drogy a cigarety predávajú? – máme ľahkú odpoveď: Predsa pre peniaze…

Diana Kráľová, 9. A

LEPŠIE LENTILKY

Papiere rozdané… a teraz píš o drogách. Všetci ruku na srdce a pravdivo povedať alebo vyjadriť svoj názor… Z môjho pohľadu sú v dnešnej dobe drogy častejšie predávané ako chlieb. Pre drogovo závislých sa určitá droga stáva dôležitejšia, než všetky ľudské hodnoty. Vždy by som bola radšej závislá na čokoláde, ako na drogách. Zo začiatku si povieme, že je to zábavný stav, výplod v našej hlave. Z druhej strany je to však niečo, čo nás odbíja od reality, od ľudskej spoločnosti, od rodiny a nakoniec to skončí tak, že si nevážime už ani samého seba. Pre niekoho je to frajerstvo, no podľa mňa sú to len začiatky – tie sú možno pre niekoho frajerstvom. Lenže polovica z nich si neuvedomuje, že ani jeden z týchto príbehov nekončí dobre. Vôbec to neskončí ako rozprávka. Je to horor, ktorého sa nezbavíš. Všade, kam sa pozriem, vidím ľudí s červenými očami, ktorí ani nevnímajú svoju existenciu. Čudujem sa ľuďom, ktorí týmto drogovo závislým pomáhajú zháňať peniaze alebo im drogy rovno kupujú. Neviem, či si uvedomujú, že zabíjajú  žijúcu osobu. Myslím si, že situácia pred takými 10 až 15 rokmi bola úplne iná. Drogy ako marihuana sa používali len na lekárske účely, nie ako teraz. Túto minulosť by som rada priviedla aj do prítomnosti a budúcnosti. Osobne budem radšej závislá od speváka, či lentiliek, ako od drog.

Nikola Ondreková, 9. A

MOŽNO SI POVIETE…

že o drogách hovoríme stále. Ale je to téma , o ktorej je potrebné hovoriť. Iste dobre viete, že nielen najznámejšie hviezdy z ,,telky” ale aj bežní ľudia do toho ,,spadnú”. Ale neberte si z nich príklad!

V živote sa každý dostane do ťažkých situácii. A často ani nevie, ako sa zo svojich problémov ,,vyhrabať”. Vtedy chceme utiecť z reality. Nechceme cítiť bolesť, sklamanie ani zlosť. Chceme byť ,,ľahší ako nebo”. Prvé, čo niektorých ľudí napadne, keď nechcú na nič myslieť, je alkohol. Potom drogy. Prečo ich nenapadne ísť sa s niekým porozprávať? Prečo ich nenapadne povedať niekomu o tom ako sa cítia? Prečo svoje myšlienky, pocity a nálady píšu formou hlúpych statusov na sociálnych sieťach, ktoré aj tak väčšina ľudí nečíta? Odpoveď na všetky tieto otázky poznajú len oni. A keď sa nad tým zamyslíte, naozaj je to tak. A povedzme si úprimne. Stojí nám to zato? Stojí nám dávka niečoho, čo nám aj tak uškodí za zničenie života? Stojí nám to zato, že sa možno už nikdy nebudeme môcť ,,postaviť na vlastné nohy”? Ja si myslím, že nie. Aj keď niektoré veci lákajú. Každý chce v živote skúsiť, čo to je byť ,,ľahší ako nebo”. Ale verte mi, naozaj to nestojí zato. Zničí to viac, ako si myslíte.

D. Kráľová , IX. A

KAŽDÝ DEŇ

Je 23:05, v pozadí mi hrá Eminem Not afraid a ja píšem úvahu o človeku.

Dnes som prežil krásny deň. Deň plný zábavy a smiechu, ale aj vážnosti. Boli sme s kamarátmi na hroboch a potom sme zostali ešte spolu vonku. Smiali sme sa, robili haluze a tak…

Až teraz som si uvedomil, keď sedím v izbe sám  a nevidím nikoho, len seba, aká je vzácna chvíľa s priateľmi. Akú má nevyčísliteľnú hodnotu. Vidieť aj miliónkrát človeka. Nesedieť a nečumieť na monitor. Vážne nám ho on nahrádza? Facebook, skype hovory, znelka či smajlík.  Vyjadrujú nemé emócie… Vedia nám nahradiť partiu smejúcich sa priateľov, ktorí sa len tak prechádzajú po vonku?

Keď som vyprevadil všetkých kamarátov, išiel som sám z kopca domov. Nikde nikoho. Živej duše som nestretol za tých 15 minút kráčania. Ani len ľudská tvár spoza čelného skla na aute. Doma zapnem počítač- okolo 60 ľudí na chate…

Každý deň stretnúť človeka, obráteného tvárou do diaľky…

Kostra tým nemyslel koment, like, ani najlepšiu profilovku, či premakaný status. Myslel tým stretnúť aspoň jedného človeka – či už je mrzutý, veselý, vtipný – ale stretnúť ho. Stretnúť sa s ním. Mať pocit – nie som tu sám. Lebo- deň, v ktorom nestretneš ho, stratený je. Povedzme si, koľko takých dní už bolo a čím ďalej – tým ich je viac.

Jedno, či neprijímaš návštevy, jedno či ležíš chorý… človeka stretnúť každodenne. Aj keď nemáme až tak „v láske“ školu, ona nám sprostredkúva stretávať sa, vidieť sa, rozprávať sa, premýšľať o sebe, pozdraviť sa.

Ján Kostra zomrel v roku 1975 a toto dielo napísal v roku 1964. …ak toto stratíš, na púšť sa zmenia ulice zaľudnené. A čo by napísal teraz? Čo by napísal? Ani sa nečudujem, že niektorí ľudia sa boja roku 2012.

Každý deň stretnúť človeka, človeka stretnúť každodenne!

Baví ťa ešte statusovať a komentovať, či lajkovať, sedieť za kompom? Nevybehneš radšej von? Hlboko sa nadýchnuť, otvoriť oči a – priateľov vidieť…

Každodenne!

Anna F.
Sťažujete sa nad svojím zlomeným nechtom , nad zvlnenými vlasmi, ktoré ste si práve vyžehlili? Ide vás roztrhať, že si vás nevšíma najlepší chalan v škole?
Keby mala takéto problémy Anna… Ktorá Anna? Kto je Anna? Anna Franková.
Všetci vieme z učebníc dejepisu, že jednou z hrôz, ktorými ľudstvo prešlo , bola vojna. Druhá svetová . My, deti 21. storočia, si ani len nevieme predstaviť, čo zažívali vtedy ľudia. Myslím, že peklo na zemi. Môže nám to byť dnes jedno? Môžeme byť ľahostajní, pretože nás sa to netýkalo…? Čo by sme povedali na slová : 761 dní v úkryte, ticho, tma, zrada, výbuch, bomba, streľba, prenasledovanie, týfus, túžba žiť…
Toto všetko si Anna preskákala. Prečo? Narodila sa židovským rodičom… V tom zlom období neakceptovateľné. Avšak, možno mala Anna aj s rodinou viac, než máme niektorí teraz. Mali medzi všetkými priateľov. Priateľov, ktorí im nosili jedlo a veci na prežitie. 2 roky a 31 dní…
Avšak človek opäť raz zlyhal. Aký to musel byť pocit? Pocit, keď vás po toľkých dňoch odhalia. Od toho okamihu sa stávate otrokom. Aký to bol pocit zistiť, že ich predsa len niekto zradil? Nie práve najpríjemnejší. Jediný kto prežil, bol otec a Annin denník…
„Písanie pre mňa znamená úľavu, pri ňom sa stráca môj zármutok a ožíva odvaha! Avšak, a to je vážna otázka, podarí sa mi niekedy napísať niečo veľké, bude zo mňa niekedy novinárka alebo spisovateľka?“
Práve Annine denné zápisky mi pomáhajú lepšie pochopiť situáciu, v ktorej sa nachádzala. Dobu, v ktorej žila. Teraz viem, že odpoveď na jej otázky znie – áno aj nie.
Návšteva putovnej výstavy o Anne Frankovej v Gymnáziu v Partizánskom ma podnietila k týmto úvahám. K úvahám o tom, čo jeden človek môže zanechať. Anna sa možno chcela stať novinárkou, chcela napísať niečo veľké. Ale spravila oveľa viac.
Lenka Petríková, žiačka 9.B

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s